problem nie je s detmi, ktore zomru kratko po narodeni...problem je s tymi, ktore budu zit zhruba tolko isto ako ich rodicia - tam je to sebaznicujuce hrdinstvo, akurat, to lautr nikto neoceni.
mas pravdu, ale problem je aj v tychto pripadoch kedy tie deti neprezivaju dlho.... Vies si predstavit kolko gynekologov ponuka matke takehoto dietata moznost donosit ho?
ziadny. Akurat, ze tam nie je vacsinou problem, zena, ktora dieta donosit chce, ho donosi. Horsie je to v tom druhom pripade - ked zacne uvazovat o najblizsich 20-40 rokoch svojho zivota s prislusnou limitaciou.
presne to ze ziadny... a ti rodicia tym trpia... co sa tyka tej druhej casti to by bolo na dlhsie rozoberanie...samozrejme tam sa ta diskusia rozsiruje dalej...a ti rodicia si tie veci uvedomuju v tom pripade az postupne...
mal pro life gynekolog velmi malu sancu sa uplatnit..40 rokov komunizmu vychovalo iba pro-potrat gynekologov, kory maju naporudzi poradit zene aby isla na potrat so zdravym deckom uplne v pohode z dovodov uplne banalnych.
napísal si: "A nemusia žiť s vedomím, že oni sa rozhodli pre jeho smrť..." ale veď oni sa rozhodli pre jeho smrť. a to niekedy aj pre smrť v bolestiach. často len pre ukojenie svojho ega
mozem ta ubezpecit ze ani jedno z tych kt.tam bolo netrpelo...jedno umrelo este pocas tehotenstva, dalsie pocas...a urcite netrpeli. Podla mna to nie je nahananie si ega... Je podla teba prirodzenejsie ist na potrat? a ked sme pri utrpeni, pri tom potrate psychicky a fyzicky trpi matka a aj to dieta...
áno, potrat je traumatizujúci. ale pri rozhodnutí, či ísť na potrat, alebo si dieťa nechať napriek postihnutiu, si vždy spomeniem na tie dve siamske dvojčatá, ktoré žili asi pol roka a nebol to pre ne určite žiadny život. a pre rodičov to bola tiež určite väčšia trauma, ako keby sa rozhodli pre potrat.
s tou matkou som v kontakte a mozem ti povedat ze ona je rada ze to bolo tak ako to bolo....a to bola s nami na oddeleni cely cas, starala sa a vsetko co k tomu patri... Videl si ten dokument?
Ludia rozmyslaju v streotypoch - ako by sa citili, by vedeli, az keby sa museli sami rozhodnut. A to plati pre ludi v celej skale nazorov - pre, aj proti
Síce som potrat nikdy osobne neabsolvovala, ale pár mojich známych ano. Z ich skúseností súdim, že potrat je niečo neprirodzené, násilné, traumatizujúce. Mama sa s tým musí vyrovnať. Poznám prípad, keď žena bola na potrate a ešte po rokoch tajne "oslavovala" narodeniny svojho nenarodeného dieťaťa, či skôr úmrtie ? Neviem. A počítala : dnes by mal toľko rokov, už by chodil do školy a podobne. Kdežto, keď žena potratí prirodzeným vypudením plodu z tela, alebo porodí a dieťa žije len pár dní, aj telo, aj myseľ sa s tým zrovnáva postupne, nenásilne a zmieruje sa s tým ľahšie. Navyše pri potrate je vyššie riziko, že nastanú komplikácie , ktoré môžu spôsobiť následnú neplodosť a v tomto prípade by tie psychické následky asi boli horšie.
do 1989