Prvýkrát som ho klokankovala na 44. deň. Chvela som sa ako osika. Bála som sa, aby som mu neublížila, alebo neodpojila nejaký káblik. Bol to neopísateľný pocit. Chodili sme za ním takmer každý deň, nosila som mu svoje materské mlieko. Hneď ako sa dostal z JIS na oddelenie mohla som k nemu nastúpiť. Bola som tam s ním dva mesiace, naučila som sa ho kúpať (ako 1,5 kg), kŕmiť aj sondovať, podávať lieky, na vlastné oči som videla, ako mi párkrát prestával dýchať.
Po prepustení domov potreboval Dominik ešte ďalšiu starostlivosť?
5 mesiacov sme boli na domácej kyslíkovej liečbe. Cvičíme Vojtovou metódou, sme sledovaní v 10 ambulanciách. Takmer každý týždeň absolvujeme nejakú kontrolu. Máme zopár problémov. Máme zníženú funkciu štítnej žľazy, bronchopulmonálnu dyspláziu(choroba pľúc).
Starostlivosť je obrovská a náročná, ale stojí za to. Je to iné, ako keď má človek zdravé dieťa. V prvom rade je to obrovský strach, čo prinesie nový deň, každá kontrola ale zároveň je to aj obrovská radosť, keď vidíte ako Vaše dieťa napreduje a robí pokroky, napriek tomu aké boli jeho prognózy na začiatku.
Po príchode domov som takmer celý deň presedela pri postieľke a počúvala, či dýcha (aj keď mal zapnutý monitor dychu), trápili sme sa s krmením, cvičením. Je to kolotoč kontrol, niekedy boli týždne, že sme museli absolvovať aj 3 kontroly do týždňa, plus raz do týždňa sme chodili rehabilitovať.
Aj keď to nie je ľahké, nemenila by som za nič na svete. Dominik nám otvoril oči. Tešíme sa z každej maličkosti, z každého úsmevu a vážime si život. Bežné problémy sú pre nás ničím. Najdôležitejší je on.
Dnes má Dominik 17 mesiacov - 13 korigovane (korigovaný vek je k dátumu, kedy by snarodil donosený). Kedysi som jeho mamine povedal:"Hneď po narodení bol akčný a dával najavo, že chce žiť, treba ho brať vážne!!!" A to platí stále.
No však uznajte samy: