Môj život

Autor: Marek Gajdoš | 4.2.2010 o 20:24 | Karma článku: 23,86 | Prečítané:  14305x

Keď som mojej mame (zdravotnej sestričke) oznámil v poslednom ročníku gymnázia, že pôjdem na medicínu, jej reakciou bolo, že som sa zbláznil. Ja sám som nedokázal vysvetliť (ani sebe samému), čo ma k tomu viedlo. Dnes už to viem. Neviem to presne pomenovať, ale stačí, že to v danú chvíľu cítim.

- Keď ma môj pacient?, nie on už nie je mojím pacientom. Je mojím kamarátom. Ja som jeho veľkým Marekom. Nie doktorom... Ani nevie ako sa z neho teším...a čo mi tým objatím dáva.

Rozkáže: "Papuče!" Chytí ma za ruku a brázdime chodbou. Ja ho držím za palec a on ma ťahá. Rozpráva, čím ďalej tým viac...a veľa sa pýta... Vezmeme aj Katku (kolegyňa) a napchávame sa lentilkami a smejeme sa do prasknutia nad... nad všetkým...

 

- Keď v službe oznamujem matke, že to bohužiaľ nevyzerá dobre. Ona ma prosí, aby sme ho pokrstili. Je pred vianocami. Ona nasadne do auta a 500 km preletí do noci k synovi. My bereme striekačku an malé čielko v inkubátore kvapkáme vodu v mene...

A po necelých dvoch mesiacoch odchádzajú domov tých istých x kilometrov.  Len s úplne iným nákladom emócií... Mamička plače, už zase, ale tentokrát od šťastia. A malý sa na nás usmieva, ako keby si z nás vtedy len srandu urobil. Všetky sestričky sa predbiehajú, ktorá ho ešte naposledy postíska a zavrú sa za nimi dvere...

 

- Keď sa dotýkam, ako dnes, hranice života. Snažím sa katétrom s priemerom menším ako milimeter trafiť do cievy. S veľkým rešpektom a jemnosťou im pomáhame na tomto svete.

 

Keď dávame šancu...životu...

 

Vtedy viem, prečo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

A čo ak sa ukáže, že všetko je okej, pán poslanec?

Dobre, dôkazy sa dajú vyrobiť, ale nebuďme maloverní.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Šikanuje polícia organizátorov protestov?

Nestačilo vypočuť len jedného z nich?


Už ste čítali?