Pôrodná miestnosť. Sestrička mi v skratke hovorí základné údaje. Do toho samiešajú vzlyky rodiacej ženy, šepot personálu.
Stojím pri otvorenom okne. Povieva jarný vetrík. Rozospato si niečo rozprávajúvtáci. Za pár hodín sa začne brieždiť... Mozog už beží...
Pripravené vyhriate lôžko, suché plienky.
Oproti dňu je atmosféra akosi viac slávnostná. Zahalená v rúšku noci. Lenskupinka vyvolených. Dieťatku sa nechce na tento svet. Neukecali sme ho. Asi munejaký špión prezradil, aké to tu je...
Vydrhnem si ruky, oblečiem zelený plášť, natiahnem sterilné rukavice. Vezmemsterilnú plienku. Cítim sa ako kňaz a toto je obrad zrodenia. Gynekológ robívirtuózne ťahy na bruchu tvaru balóna. Prechádza skalpelom hlbšie až do jadra.Posledný ťah a už je hlavička vonku. Zrazu je tu celá. Spojenie také jedinečnémedzi ňou a matkou je ukončené jedným ostrým strihom nožníc. Vezmem ju doplienky a pozdvihnem ku matkinej rozžiarenej tvári. Je to akoby som naznačovaldarovanie Bohom všetkých končín sveta. Máte dievčatko! Matka plače slzyšťastia. Malý batôžtek sa pomrvuje. Ozve sa zvuk na ktorý čakám v tejtopokročilej hodine. Ten, ktorý mi vraví, že moja hladina adrenalínu zostane vnorme. Prebehnem chodbou k lôžku pevne stískajúc malý, kričiaci, špinavýbalíček.
Poriadne ho poutieram. Zotriem z neho vodu a krv. Fonendoskop mi šepoce do ušítik tak, tik tak. Myslím, že tieto hodinky sú nastavené perfektne. Postupne sicelú malú princeznu pozriem. Od hlavičky po pätičky. Dievčatko otvorí očkápozerá prvýkrát na svet okolo seba. Kričí nám niečo tou svojou rečou, ktorúnikto z nás nevie rozlúštiť. Čo nám to chce povedať? Dajte mi pokoj! Alebokrása!, tak takto to tu vyzerá? Tichom priestoru sa rozlieha jej pokrik života...
